G. Stuart Dalhquist je jednou z najvýraznejšícjh postáv súčasnej americkej metalovej scény. Niekdajší basgitarista BURNING WITCH, GOATSNAKE a SUNN O))), s ktorými nahral debut „ØØ Void“, sa opäť presťahoval do Seattlu – aj s cieľom posunúť svoju srdcovú kapelu ASVA o kúsok ďalej.

Už minuloročný album tejto nenápadnej formácie, nazvaný „What You Don’t Know Is Frontier“, sa postaral o rozruch – aj v našej výročnej redakčnej ankete obsadil miesto na stupni víťazov. Druhý pohľad naň a na dianie v skupine, ktorej meno v jazyku sanskrt znamená „ťažný kôň“, si môžete prečítať v rozhovore.

Dovolím si začať osobnou otázkou. Aké bolo tvoje detstvo?

Vyrastal som medzi malým mestečkom Bothell severovýchodne od Seattlu a vidieckym rančom mojich starých rodičov v Montane. Chodil som na ryby a prechádzky, hral futbal, jazdil na skejte a objavoval hudbu s bratmi Adamom a Michaelom. Pamätám si, že sme mali doma kopu muziky. Moji rodičia počúvali klasiku a ako sme rástli a naše vlasy boli stále dlhšie, folk a rock sa zrazu začali objavovať v rádiách. Ako dvanásťročný som počul „Black Dog“ od LED ZEPPELIN – vtedy vo mne hudba skutočne silno zarezonovala.

Koncom deväťdesiatych rokov si bol svedkom vzkriesenia dnes skutočne vychytenej americkej (drone)doommetalovej scény. Aké boli začiatky BURNING WITCH či SUNN O))) z tvojho pohľadu?

Obe tieto kapely prevrátili moje dovtedajšie predstavy o hre na basgitaru a jej úlohe v hudbe úplne naruby. Už istú dobu pred vznikom BURNING WITCH som sa snažil o kroky akoby naspäť, snažiac sa hrou vytvárať akési „tkanivá“ miesto čoraz komplikovanejších jednotlivých liniek. SUNN O))) boli len ďalším krokom k ich zjednodušeniu – snažiac sa vydolovať maximálne intenzívny zvukový zážitok z každej noty, žmýkajúc ju doslova do sucha. Až potom sa išlo na ďalšiu notu. Žiadna zo spomínaných skupín pritom nevznikla ako reakcia na akýsi tlak či pohyb zvonku. Akokoľvek môže ich hudba znieť temne, bola to v skutočnosti obrovská zábava.

Časom si sa akoby stiahol mimo svetla reflektorov. ASVA bola predsalen mimo prúdu, ktorý predstavovali SUNN O))) a label Southern Lord. Vedomé rozhodnutie, alebo náhoda?

ASVA k tomu hnutiu skutočne nepatrí, aspoň nie úmyselne. Navyše, keď som pôsobil v BURNING WITCH a SUNN O))), ich svetlo ešte len malo zažiariť – my sme vnímali nanajvýš akýsi blikajúci plamienok. A aj keď v žiadnom prípade nechcem prehodnocovať to, čo som vytvoril v minulosti, teraz mi ide v prvom rade o hudbu, ktorú si ľudia budú môcť vychutnať a popremýšľať o nej.

O ASVA som prvýkrát počul ako o „kapele, v ktorej hrá ktosi z MR. BUNGLE a FAITH NO MORE“. Až po čase som si uvedomil, že je to tvoja skupina. Ako a s akými plánmi vlastne ASVA vznikla?

ASVA sme založili s bubeníkom BURNING WITCH Bradom ako bočný projekt – on žil v Seattli a ja vtedy ešte v Los Angeles. Posielali sme si poštu: ja som nahral demonahrávku a on našiel niekoho, kto dokončil party, ktoré som nezvládol sám. Každý, kto sa v ASVA objavil doteraz sa ku kapele dostal podobným spôsobom – občas to vyzeralo ako medzi otáčacími dverami. V začiatkoch sme skutočne nemali žiadne konkrétne idey – proste sme so povedali „poďme spraviť niečo heavy“. Až časom, ako postupne rôzni ľudia priložili svoju ruku k dielu, sa veci stali zaujímavejšími.

Spomínaný Trey Spruance nám vždy poskytoval v prvom rade akúsi podporu, no bez nej by sme ťažko boli tam, kde sme. Nielen, že na našich doskách hral (na najrôznejších nástrojoch), ale debut dokonca vydal na svojom vydavateľstve Web Of Mimicry a koncertoval s nami vždy, keď sa dalo. V prvom rade však vždy o hudbe premýšľal a vedel, s čím chce a môže prísť. Je veľmi pravdepodobné, že ho ešte požiadame o spoluprácu, možno ako hosťa, možno ako producenta. Je to jeden z mála ľudí, ktorým som vždy veril.

Nejedno z diel, pod ktorými si podpísaný, bolo ovplyvnené tragickou udalosťou – či už skladba „Richard“ z „ØØ Void“ od SUNN O))) alebo celý album „What You Don’t Know Is Frontier“ („Richard“ je o Stuartovom priateľovi, ktorý sa predávkoval, aktuálny album je venovaný jeho tragicky zosnulému bratovi Michaelovi – pozn. aut.) Je hudba pre teba katarziou?

Je to presne tak... väčšina toho, čo zložím, je reakciou na niečo, čo sa udialo v mojom malom svete. Dnes sú moje vyhliadky svetlejšie, než kedysi a v hudbe ASVA sa to odráža. Som pomerne citlivou osobou a odhaľujem to prostredníctvom hudby. Myslím, že ak by som to nerobil, bol by som omnoho nepríjemnejším spoločníkom.

Ako to vlastne dokážeš dosiahnuť? Hudba ASVA je prevažne bezslovná...

Veľká časť umeleckých diel nepotrebuje slová na vyvolanie pozitívneho alebo negatívneho pocitu, bez ohľadu na médium. A naopak, mnoho nahrávok je tvrdých a ťažkých a napriek tomu žiadnu hĺbku neobsahuje. Pomerne skoro, už počas môjho pôsobenia v SUNN O))), som si uvedomil, že aj takýto zvuk sa dá použiť na vyjadrenie pocitov, ktoré idú ešte ďalej za hranice možností bežnej gitarovej hudby. Či sa nám to s ASVA darí je otázka, ktorú môže zodpovedať len poslucháč. Je to postupný proces a my sa stále učíme ako myšlienku uchopiť tak, aby dávala zmysel aj jemu.

Ako sa na koncepte „What You Don’t Know Is Frontier“ podieľajú jednotlivé skladby?

Musím ťa opraviť, nešlo o koncept v pravom slova zmysle, len o akési „vedenie“, ktoré som v sebe mal, keď som pracoval na demonahrávkach. Michael mal „Futurists Against The Ocean“ skutočne rád a ja som dúfal, že aj tentokrát bude výsledkom niečo, čo by sa mu páčilo. Rovnako ako v prípade jeho smrti sa nič nedalo predvídať, kostry skladieb vznikli rýchlo. Najťažšie bolo zabezpečiť, aby aj vklady ostatných hudobníkov korešpondovali s tým, na čo som pri vzniku nahrávky myslel: „Michael musí túto dosku milovať,“ bez toho, či ju bude môcť počuť, alebo nie.

V zvláštne pomenovanej „A Game In Hell, Hard Work In Heaven“ so spevom v pre väčšinu neznámom jazyku sa zrazu rozjasnieva. Ty túto skladbu považuješ za jeden z vrcholov tvojej tvorby – prečo vlastne?

Pre mňa je až táto skladba tým, čo robí „What You Don’t Know Is Frontier“ uceleným dielom. Takisto bolo najťažšie ju vôbec dokočiť. Zvyšok kapely (okrem Treya Spruancea) totiž na doske nechcel žiaden vokál, zatiaľčo pre mňa po pridaní spevu Holly Johnson v jávštine – na ktorom sme mimochodom pracovali zopár mesiacov – rástla od „dobrej“ k „vynikajúcej“. Počuť „A Game In Hell, Hard Work In Heaven“ tak, ako sa objavila na albume, nás však stálo nemálo rozporov. Myslím, že odvtedy som napísal lepšie kusy, ale táto skladba si zo mňa vzala najviac.

V bookletoch vašich albumoch nájdeme veľmi málo informácii a „vodítok“ pre poslucháča, snáď okrem „falošnej“ azbuky na „Futurists Against The Ocean“ a vety „Because Of Michael“ na „What You Don’t Know Is Frontier“. Máte radi, keď si poslucháči nájdu tú vlastnú interpretáciu?

„Futurists Against The Ocean“ je poctou ruskému futuristickému hnutiu zo začiatku 20. storočia. Ale inak súhlasím, poslucháčovi odhaľujeme akurát ten kúsok, aby pochopil, v akých základoch je hudba zakorenená. Zbytok nájde pri počúvaní.

Zdá sa, že si hudobný samouk s celkom širokým rozhľadom. Vyjadruješ sa však pomocou hudby, ktorá sa môže zdať jednoduchá a repetitívna. Ako vlastne skladáš?

Hudba môže vyzerať jednoduchá, ale za tou jednoduchosťou sú jemné nuansy – každé opakovanie motívu je trochu iné, niekedy je melódia len naznačená, niekedy je v popredí. Snažíme sa vytvoriť akési napätie v dlhých pasážach, do ktorých by sa inak vkrádala nuda. Roky som hral funk a gospel na spôsob Jamesa Browna a EARTH, WIND AND FIRE – aj v tej muzike je toľko prepracovaných drobností, ak sa dokážete započúvať „za“ spev. ASVA je v podstate o tom istom, je to pomalý a veľmi rozvážne odmeriavaný pohľad na to, o čo sa oddávna snaží mnoho kapiel.

Jediným obmedzením sú moje hráčske schopnosti – nedokážem hrať dobre na každý nástroj, ktorý sa snažím dostať do prvotnej demonahrávky. Napríklad na organ alebo gitaru – aj preto sú nosné melódie relatívne jednoduchšie. Vždy sa snažím zostať v hraniciach mojich možností a zdá sa, že som ten spôsob, ako obísť môj nedostatok zručnosti v istých ohľadoch, našiel.

Ostatní členovia vždy prispievali v rámci ich vlastných inštrumentálnych schopností. Až oni dokážu posunúť skladbu z pomyselného štartovacieho bodu. V minulosti tento proces prebiehal v štúdiu, dnes – ako živá kapela, ktorá spolu skúša – nachádzame iné spôsoby, ako reinterpretovať moje prvotné nápady.

Späť k tvojim vlastným hudobným inšpiráciám: zdá sa, že akési priznanie úcty k hudobnej histórii sa v tomto žánri nosí.

Pre mňa majú väčší význam okamžité vplyvy, aj keď nepopieram, že aj staršia hudba ma istým spôsobom ovplyvňuje. Dokonca počúvam dosť doslova prastarej hudby a snažím sa jej postupy nejako zapracovať do vlastnej tvorby. V poslednej dobe doslova ulietavam na antickej rímskej hudbe: je to čosi, čo bolo zložené 200 rokov pred Kristom, a je to neskutočná jazda.

Zostava ASVA sa nedávno kompletne premenila. Prečo vlastne?

Keď som sa presťahoval naspäť do Seattlu, dúfal som, že ASVA dokáže fungovať na plný úväzok. Členovia kapely však mali vlastné projekty a vyčleniť si ďalší čas na skúšky s ASVA neboli ochotní – dokonca aj Bradovi jeho pôsobenie v ACCUSED znemožnilo vyraziť na turné. Navyše od doby nahrávania „What You Don’t Know Is Frontier“ medzi nami vo vzduchu viseli isté záležitosti... skrátka to nebolo ideálne. Nové zloženie ASVA snáď vydrží dlhšie. Sú v ňom Greg Gilmore (o.i. ex-MOTHER LOVE BONE), Rick Troy, Dave Webb a Andrew McInnis (obaja ex-GIRTH) – moji priatelia, s ktorými zdieľame viac, než spoločný pohľad na hudbu. Nikdy som nemal pocit, že ASVA je koncertná skupina, o to viac sa teším, ako všetko funguje teraz.

Naša hudba bola totiž vždy definovaná v štúdiu (kde nám skutočne pomáhal Randall Dunn, ktorého zvukárska práca má na výslednej podobe albumov obrovský podiel) a na pódiu sme sa snažili nahrávky interpretovať tak verne, ako to išlo. S obmedzeným rozpočtom to nebolo úplne možné. Náš nový prístup je opačný: skladby vznikajú naživo. Vo februári plánujeme začať s nahrávaním a po ukončení koncertovania sa k novej nahrávke vrátime naplno. Snáď sa ju podarí vydať do konca apríla – obal je už hotový!

Aká je vlastne tvoja motivácia toto všetko podstupovať?

Keďže v to, že s ASVA si na seba zarobíme, len opatrne dúfam, jediná cesta, ktorú vidím, znamená sadnúť do dodávky, vyraziť na turné a točiť dobré dosky. Rád hrám pre ľudí, a aj keď zrejme nikdy nevyjdeme z tieňa, neznamená to, že strácam chuť pokračovať. Presne takto to potrebujem.